Aconcaqua- pokoření nejvyšší hory Ameriky
Čas nás neúnavne ženie vpred. Nemôžeme strácať ani minutú, a tak si dojmy z výstupu vymieňame až cestou do hlavného mesta. Moja nechuť na ďalší, ešte náročnejší výstup po dvoch dňoch opadá. Nočným autobusom sa premiestňujeme do Argentíny – do mesta Mendóza. Na pobočke Ministerstva turizmu vybavujeme povolenie na vstup do národného parku a na výstup na Aconcaquu za niekoľko stoviek amerických dolárov za permit na 20 dní. Väčšina horolezcov strávi v okolí Aconcaqui aklimatizáciou, vynáškami tovaru, výstupom na vrchol a následným zostupom v priemer 14 až 20 dní. My sme mali na to 7, na 8. nám sme mali odlet domov. Uvedomujem si, že bez obrovskej dávky šťastia a božej pomoci to nezvládneme! Ale už sme tu a musíme sa o to pokúsiť – ak si chcem domov odniesť cenný úspech.
Výstup na vrchol Aconcaqui
Na ďalší deň dopĺňame výstroj a potraviny a vydávame sa autobusom z mesta smerom pod horu. Opäť cítim pálivú bolesť v ramenách od popruhov ťažkého batohu. Viem, že tento pocit bude mojich každodenným spoločníkom. Po zaregistrovaní sa pod horou v kancelárii horskej služby sa vydávame do prvého výškového tábora Confluencia (3350 m). Na druhý deň absolvujeme povinnú lekársku prehliadku, až po nej nastupujeme na 8 hodinovú túru kamennou púšťou do základného tábora Plaza de Mulas (4300 m). V noci sneží, opäť pociťujem silu mrazu. Na tretí deň – po lekárskej prehliadke, kde nám merajú saturáciu kyslíka v krvi, krvný tlak a tep a kontrolujú pľúca sa balíme a vyrážame do prvého výškového tábora Nido de Condores (5500 m). Odteraz nás sneh a mráz sprevádzajú stále. Väčšina plynu vo varičoch sa míňa na roztápanie snehu a ľadu pre potrebnú vodu. Fľaše s vodou schovávame do spacáku, aby do rána nezamrzla. Počasie je premenlivé, sneženie sa strieda s neznesiteľnou slnečnou páľavou. Štvrtý deň končíme v malom tábore Black rock (6250 m), kde stoja len dva stany. V takej výške sme ešte nikdy nespali a viem, že ani teraz o spánku nemôže byť ani reči. Je to také tiché čakanie so zatvorenými očami, zatiaľ čo vonku praští mráz a skučiaci vietor sa snaží odfúknuť stan. O 3:30 vstávame, o ďalšiu hodinu vyrážame – útok na horu zahájený. Počasie: slabý vietor, teplota -25°C, hviezdna obloha. Za svetla čelových lámp sa pohýname vpred. Silný bočný vietor počas brieždenia nás prekvapí. Pocit chladu ešte umocňuje. A čo je horšie, cesta je stále viac a viac zaviata snehom. Naše putovanie sa končí, chalanom pri takom silnom mraze zase omŕzajú prsty na nohách aj na rukách.
Ja som si našťastie dal do topánok a rukavíc na skúšku chemické výhrevné vložky. Na moje veľké potešenie hrejú. Dokonca stačia len dve vrstvy rukavíc. Musíme zostúpiť a zase raz máme šťastie – je bezoblačno a môžeme na vychádzajúcom slnku sa vyhriať. Po dvoch hodinách opaľovania sa podujímame na ďalší pokus. S námahou sa pomaly posúvame smerom k vrcholu. Padám! Silný bočný vietor má takú intenzitu, že nohy, po lýtka zaborené v snehu nestačia odolávať prudkým poryvom vetra. Keď už sme k vrcholu na dosah, naše už aj tak pomalé tempo sa ešte viac spomaľuje. Nedokážem urobiť viac ako 15 malých krokov a zákonite padám únavou. Moje pľúca potrebujú viac času, aby v takých náročných podmienkach dokázali fungovať. O druhej hodine poobede robím posledný krok a – stojím na Aconcaque (6960m). Na najvyššom bode celého amerického kontinentu. Od radosti tam pobudneme hodinku, robíme vrcholovky, aj bláznivé fotky. V ten deň hore vystupuje asi 20 ľudí. Uvedomujem si ten nepomer, keďze všetky tábory sú plné ľudí.
Úspěšná expedice
Na šiesty deň zostupujeme do základného tábora, krátky oddych a obed a cez satelitný internet oznamujeme úspech expedície domov. Čaká nás ešte zostup kamennou púšťou do prvého tábora. Službukonajúci lekár sa nás pri výstupnej kontrole zo základného tábora pýta, či sme chorí alebo či sa nám tu nepáči. S úsmevom mu oznamujeme, že sa nám včera podarilo vystúpiť. V jeho očiach vidno prekvapenie, pred troma dňami nám predsa výstup písomne zakázali! Ich pravidlá, sme, žiaľ, kvôli nedostatku času a ich nedôverčivosti o absolvovanej aklimatizácii v Chile, nemohli akceptovať. Na šiestu noc sa konečne dobre vyspím. Siedmy deň zdolávame posledný úsek cesty. Doliehajú na mňa útrapy ostatných dní, začínam pociťovať únavu, bolia ma nohy, chrbát, celé telo. Organizmus je totálne vyčerpaný. Táto bolesť je ale neporovnateľná s prílivom radosti, ktorú začínam pociťovať pri check-oute z národného parku. Objatie s Petrom, vzájomná gratulácia. Dokázali sme to!!! Zvládli sme majestátnu Aconcaquu. Pocit eufórie, posledný pohlaď na slnkom zaliaty vrchol Aconkaqui. Táto spomienka nás ešte dlho bude sprevádzať. Už sa nemusíme ponáhľať, oslavujeme s našimi obľúbenými pol kilogramovými hovädzími steakmi a pripíjame si čistou vodou.
Čo dodať na záver? Azda to najlepšie vyjadril Paľo Barabáša: „Myslím si, že sa nič neudeje, kým v to pevne a hlboko neveríte. Ak v niečo úprimne veríte, stane sa to. Pomôže tomu vaša pevná viera.“
Přidat komentář