Výstup na Ojos del Salado

Nejvyšší vyhaslá sopka světa – Ojos del Salado, Chile

Po povinnej aklimatizácii spoznávame kultúru, históriu a – na moju najväčšiu radosť – aj kulinárske umenie miestnych kuchárov. Celosvetovo obľúbené a preslávené hovädzie steaky sa stali mojim najobľúbenejším jedlom. Bez nich som si neskoršiu oslavu úspechov v horách nedokázal ani len predstaviť. Aj počas dní regenerácie nespúšťame pohľad z horizontu, očami neustále hľadáme cieľ našej cesty. Väčšina horolezcov, ktorých v týchto dňoch stretávame, smutne poznamenáva, že na vrchol nedosiahli. Peter o našom úspechu nepochybuje nikdy. No vo mne začínajú hlodať pochybnosti. Predsa, je to 7000-ka a už len toto číslo vzbudzuje rešpekt! Pripomínam si slová Paľa Barabáša: „Úspechom vašej cesty je jednoznačná predstava vo vašom vedomí a potom jej postupná realizácia krok za krokom, bez najmenších pochybností.“

Cesta do 1. tábora

Nadišiel deň D. Ráno dopĺňame vodu a potraviny a vyrážame k hore. V aute je tichšie ako obvykle, každý sa v duchu pripravuje na niečo, o čom len počul, no nikto z nás to ešte nezažil. Útechou nám je iba myšlienka, že sa kedykoľvek môžeme otočiť.

K nášmu prvému táboru nám zostáva 14 km, keď naša terénna Toyota v ťažkom kamennom teréne vypovedáva poslušnosť. Nezostáva nám nič iné, len ďalej šliapať po svojich. Batoh, vážiaci odhadom 23 kg, si hádžem na plecia, do rúk beriem 12 l vody. Cesta púšťou bez akýchkoľvek známok života a pod pálivým slnkom trvá nekonečných 6 hodín. Do tábora prichádzame úplne vyčerpaní. Talianov jeep tam stojí už týždeň – memento podceňovania sily hôr. Na druhý deň ráno zostávame v spacákoch dlhšie, nemáme sa kam ponáhľať. O spánku v noci nemohlo byť aj tak ani reči. V nadmorskej výške nad 4000 metrov sa mi nepodarilo zaspať nikdy. Ostatní na tom neboli oveľa lepšie. Po raňajkách vystupujeme do výšky 5860 m, kde sa nachádza obytný kontajner – na naše potešenie prázdny. S nefalšovanou radosťou ho obsadzujeme. Stojím v poslednom tábore a vrchol nado mnou sa mi zrazu zdá byť taký dosiahnuteľný… Zajtra sa uvidí.

Výstup na Ojos Del Salado

Nikto z nás nedokáže spať. Budíček o 3:15 preto výnimočne poteší, vari ako ešte nikdy. Obliekam 4 vrstvy oblečenia na nohy, navrch tela 5. Najväčší strach mám o svoje nohy, prsty na rukách a nos. Kukla na tvári sa pri výdychu potí, bojím sa, že bude namŕzať. Uvidíme. Sú 4 hodiny ráno. Na vrchol vyrážame traja za svitu jasne žiariacich hviezd. Teplota -20°C. Musíme využiť bezvetrie a uraziť čo najdlhšiu cestu, s príchodom slnečných lúčov sa očakáva silný vietor. Tempo výstupu sa zrýchľuje, chalanom začínajú omŕzať nohy aj ruky. Snažia sa to kompenzovať malými, rýchlymi pohybmi. Očividne to nepomáha. Nachádzam ich vyzutých – s chodidlami v dlaniach. Začínam cítiť silu mrazu na mojej ľavej ruke. Pod troma pármi rukavíc sa mi na boľavých prstoch pod nechtami objavuje krv. Mam prasknutý necht. Zachraňuje nás až hrejivé slnko. S ubúdajúcimi silami začína byť výstup ešte náročnejší. Pod nohami sa šmýka hlboký sopečný štrk – dva kroky vpred znamenajú jeden vzad. Motivácia a chuť zdolať túto sopku je síce silná, ale hlodajú vo mne aj pochybnosti. Kríza strieda krízu. Nohy by ísť chceli, ale v pľúcach nie je dostatok kyslíka. Výstup začína byť viac sedavý ako napredujúci. Sklon hory je strmý a traverz, po ktorom stúpame, sa zdá byť nekonečný. Tesne pod vrcholom vyťahujeme z batohov úväzy a laná a po 8 hodinách stúpania a lezenia stojíme na najvyššej vyhasnutej sopke sveta a druhom najvyššom bode amerického kontinentu Ojos del Salado(6893m). Som taký unavený, že si radosť z dosiahnutého úspechu ani neviem vychutnávať. Po vzájomných gratuláciách a vrcholových fotografiách sa vydávame na zostup. Až v prvom tábore si uvedomujem, že naše dnešné dobrodružstvo trvalo celých 14 hodín. A s pribúdajúcimi silami rástla aj moja radosť! V tých dňoch sme jediní, ktorí sa pozerali na Chile z jeho najvyššieho miesta!